Nitru dotiahol ako tréner k dvom titulom a celkovo bol pri deviatich medailách. S Antonínom Stavjaňom sme prebrali nielen jeho vzťah k nášmu klubu.

24. apríla Nitra vyhrala titul, o vás sa vie, že vám zavesili na krk medailu, zvládli ste jeden rozhovor do televízie, boli ste aj na spoločnej fotke, no následne vás už nikto nevedel zohnať a ani sa vám dovolať. Žiadne ďalšie oslavy, či rozhovory pre novinárov. Naozaj ste išli peši domov?

„Je to tak. V Nitre som si vždy hľadal bývanie tak, aby som sa domov vedel dostať peši. To som si vždy užil. Nerád sa posúvam autom a mňa čakala doma manželka. Okolo štadióna bol „humbuk“. Ja som vedel, že na štadióne a pred ním sa budú diať strašné veci. Ale mne stačil ten jeden moment a pocit, že to vyšlo.“

Takto ste to mali naplánované, alebo to bola improvizácia?

„Podľa mňa to nebolo až také rýchle, to sa vám asi len zdá. Ja sa celkovo nerád zdržujem, takto to zvyknem robiť.“

Zastavilo vás po ceste domov veľa ľudí?

„Moja trasa zo štadióna bola obvyklá, keď ma ľudia spozorovali, tak mi veľa z nich zagratulovalo, zastavili ma. Ja som na oplátku zagratuloval im a išlo sa domov.“

Vždy ste bol ten typ, ktorý nerád oslavuje?

„Je to asi to isté, ako keď vyhráte nejaké preteky, alebo dáte gól. V ten daný moment to precítite, je to krásna chvíľa, ale čím ďalej sa to vzďaľuje, tým viac je to taká nastavovaná radosť, ktorú síce zdieľate s ostatnými, ale pre mňa najkrajší je aj tak ten jeden moment, keď to celé cvakne a stane sa to.“

 Takže ten jeden okamih ste si na striedačke vychutnali?

„Jasné, krásne emócie v danej chvíli. Bol som potom aj na amfiteátri, ale aj tam sa ukázalo, že nie som príliš oslavujúci typ a predslov od trénera nikto nežiadal (s úsmevom).“

Kde skončila vaša zlatá medaila tentoraz?

„Dal som ju do rúk Robovi Panisovi, on už vedel, komu ju má darovať. Majstrovskú čiapku som zase z ľadu posunul na tribúnu, konkrétne šéfovi kotla.“

S Nitrou máte deväť medailí, ale reálne doma ani jednu?

„Veru, žiadnu nemám, každá medaila skončila niekde inde. Viete, že mám taký zvyk. Ja na zbieranie artefaktov nie som, ani žiadny dres z kariéry doma nemám.“

Čo hmotné vám pripomína titul z uplynulej sezóny?

„Od jedného dobrého kamaráta som dostal veľmi peknú koláž fotografií k titulu, ktorú mám teraz doma. A čo sa týka mojich osláv, ja som ešte pár dní potom v Nitre strávil, bol som na pive s kamarátmi, napríklad aj u pána Ďurovkina. Tam sme celý ten titul prebrali, v kolektíve priateľov pri pive.“

To už bolo obdobie, keď sa vedelo o záujme Sparty. Definitívne sa to rozhodlo až po oslave na amfiteátri?

„Potreboval som si veci s ľuďmi v Prahe prebrať z očí do očí. Rozhodnutie, ktoré som sa chystal urobiť, bolo pomerne zásadné. Dôležitý je osobný kontakt a takisto aj určitý odstup. Musíte si dať na váhu pre a proti. Kým sme hrali, bol som zahľadený len na play-off, nemal som vtedy vôbec čas na definitívne stanoviská. Až v tých nasledujúcich dňoch sa to mohlo rozlúsknuť.“

Viete dnes presne pomenovať čo najviac zavážilo?

„Viac vecí. V Nitre som bol vždy veľmi spokojný, prostredie dobre poznám. Na druhej strane na mňa zapôsobil pán Gross so svojou víziou a tiež svojou komunikáciou. Ono je aj fajn, keď má človek vo svojom živote nejakú zmenu. V Nitre som strávil dva roky pandémie a potom ďalšie obdobie. Celý ten čas som napríklad s mojimi deťmi mal len telefonický kontakt. V Prahe mám možnosť byť s nimi na úplne inej báze. Keď to celé zhodnotíte, vyjde vám z toho toto moje rozhodnutie.“

Nitra zatiaľ v príprave neprehrala.

„Viem o tom, sledujem to, aj keď nemôžem si sťažovať na nedostatok práce.“

Takže ostávate fanúšikom Nitry, ktorý ju bude vždy sledovať?

„Prežil som v Nitre desať rokov profesionálneho a osobného života. Som s tým prostredím jednoducho spojený a budem to sledovať nielen teraz, ale aj o desať rokov. Keď sa mi v telefóne rozbalia výsledky, tak viem, ako hral Vsetín, Nitra, Budějovice, Zlín, ale i Trenčín. Prepojenie s klubmi ostane asi navždy a s Nitrou je to desať rokov, čo je teda pomerne široký záber v mojom živote.“

Nechystáte sa pod Zoborom v blízkej budúcnosti?

„Mám pozvanie na pivo od jedného kamaráta, ten ma lámal, ale povedal som, že až po sezóne. V Prahe mám tak nabitý program, že problémom bude aj návšteva Zlína, nie ešte Nitry. Musím ešte dodať, že ten titul bol výsledkom celého zoskupenia ľudí. Nedávno som prebral cenu pre trénera roka, ale musel som tam skorigovať moju reč, aby to nebolo len o mne. Pretože Nitra bola vtedy enormne prepojená a bola to reálna pevná reťaz viacerých ľudí. Len okolo tímu ich bolo desať. Asistenti, fyzioterapeutka, kustódi, maséri, lekári a nakoniec aj šofér autobusu. Všetci držali nejaké rituály, spoločne verili. Keď som mal predslov k tímu, vždy som opakoval slovo synergia, to prepojenie síl bolo, je a bude veľmi dôležité. Každý o tom vie pekne rozprávať, ale musím povedať, že my sme to v marci a apríli aj reálne zažili. Celé sme to naplno prežili, synergia ľudí v tíme sa pekne ukázala. A presne tú prajem Nitre aj naďalej.“